Kysucký vrchár napísal svojou ťažkou rukou príbeh, aký nemá v okolitých krajoch široko-ďaleko obdoby. Príbeh o schopnosti prežiť aj v nehostinných a krutých hvozdoch, pod hrebeňmi vysoko pod nebom. Písal svoj príbeh trvajúci niekoľko storočí. Príbeh ľudskej múdrosti, odvahy a statočnosti, šikovnosti, umu a vynaliezavosti, bezbrehej vôle a túžby po živote. Lebo hory, čnejúce sa ešte stále hrdo do nebies, nič nedali človeku zadarmo. Všetko sa tu musel naučiť, na všetko musel prísť sám. Darovali mu drevo, kameň, hlinu, dovolili dorábať to, čo samy nemali. A táto kniha, to je ten PRÍBEH.

Ukážka:
Či to bola pevná drevenica s kamenným základom,alebo kolovrat na spriadanie ľanovej nite; či to bola pec na chlieb, alebo drevená lopata, ktorou ho istá ruka vrchárky sádzala do rozpálenej papule; či to bolo vozové koleso, vrcholný kúsok zručnosti a umu, alebo kamenné skrižaľe pred vysokým prahom chalupy; či to bol drevený koník pre pobavenie maľoka, alebo kamenný Kristus na krížnych cestách; či s nekonečnou trpezlivosťou do kameňa vyklepkávané žarna na mletie hrubej múky, alebo drevené krosná na tkanie plátna, cvilichu, konopnej džichule... Toto všetko a ešte desiatky iných vecí sa musel kysucký vrchár naučiť, lebo bez nich sa nedalo a na kupenske nemal prostriedky. Možno to nie vždy boli výstavné kúsky, možno nie vždy zodpovedali našim súčasným estetickým predstavám o kráse a elegancii. Dôležité však bolo, že fungovali a plnili svoj účel. Každý jeden kúsok tohto dreveno-kamenného sveta musela stovky ráz pohladiť ľudská ruka, kým sa stal hudobným nástrojom v orchestri preťažkého života. A teplo ľudských rúk z nich sála dodnes.Každý, kto chce, ho cíti, a preto stojí za to znovu objaviť tento svet a zvečniť ho pre ďalšie generácie. Preto pozývame všetkých, tých, o už zabudli, ako vonia jedľová živica, aj tých, čo sa to nemali kde naučiť, tých, čo zabudli, ako škrípe medzi zubami múka pomletá s drobným kamením z nového žarnova, aj tých, ktorým nechutia už ani luxusné rožky. A pozývame aj tých, čo nezabudli, lebo ich ruky ešte špejú od sekery, bruchački, ferfugu, hrablí. Pozývame ich do dnes už miznúceho sveta starých čias, keď pučki najviac chutili z misky z lipového dreva. Lebo toto je naša prapodstata, odtiaľto sme vyšli. Tak poďte všetci a zoznámte sa – toto je drevený svet, v ktorom sa človek sýtil kamenným chlebom.